Choď na obsah Choď na menu
 


Etymológia

Slovo upír je s najväčšou pravdepodobnosťou slovanského pôvodu. Vyskytuje sa vo všetkých slovanských jazykoch - po bulharsky je вампир, po česky a po slovensky upír (niekedy sa používa aj obmena vampír, prevzatá pravdepodobne z angličtiny), po poľsky wąpierz a upiór, po rusky упырь, po bielorusky упыр, po ukrajinsky упирь. Predpokladá sa, že v praslovančine bolo * ǫpirь, čo má ďalej nejasnú etymológiu. Niektorí vedci slovo ďalej spájajú s turkickým označením čarodejnice, ktoré napríklad po tatársky znie ubyr. Etymológ Machek spája slovo trochu kostrbato s dialekticky slovenským slovesom vrepiť, resp. hypotetickou presmyčkovou podobou * vъ-pěrъ, čo sa prekladá ako zahryznúť sa, prisať sa, vraziť sa.

Prvé zdokumentované použitie je vo staroruskom kolofóne - knihe žalmov, ktorý je podpísaný žartovnou prezývkou Упирь Лихый (Zlý upír) a ktorý je datovaný rokom 1047. Niekedy sa ako prvé použitie uvádza ruský protipohanský traktát Slovo svätého Grigorija (Слово Святого Григория), ktorý sa zmieňuje o tom, že pohania uctievajú upírov. Tento spis pochádza pravdepodobne z 11. - 12. storočia.

Obmena vampír, používaná často v neslovanských jazykoch po (anglicky vampire, po francúzsky Vampyre, po nemecky Vampir) je odvodené z nasalizovanej srbskej varianty вампир/Vampir. Z nej bolo pravdepodobne v 17. storočí odvodené nemecké Vampir a z nemčiny sa slovo rozšírilo ďalej.

 Upír v tradičnej slovanskej kultúre

Postava upíra sa vyskytuje v mytológii ako východných aj západných a južných Slovanov. V písomných prameňoch sa vyskytuje pod rôznymi názvami:

  • u Bulharov:

vapir, vipir, vъpir, vrapir, vrapirin, voper, drakus, žin, ustrel, lepir, vlepir, liter, lemptir, tenec, grobnik, brodnik, plъtnik, upir, samodiv

  • u Srbov:

vampir, vukodlak, vaper, lampir, lapir, lempijer, vuk, vjegodonja, jegodonja, tenac

  • u východných Slovanov:

po rusky upyrь, upir, oboroteň (tento výraz označuje akéhokoľvek lykantropa), krovosos, po bělorusky vupor, po ukrajinsky upir

 Vznik upíra

V pôvodnej mytológii Slovanov, ale tiež Germánov sa upírom stával človek zosnulý nečistým spôsobom, (samovrah, popravený zločinec), alebo vôbec osoba nejako sa vylučujúca zo spoločnosti ľudí, alebo skonavší nevhodnou smrťou (čarodejník používajúci čiernu mágiu, alebo obeť čarodejníka). V časoch po prijatí kresťanstva (keď sa navyše telá mŕtvych prestali spaľovať, alebo pochovávať stáročiami overenými spôsobmi) sa tiež začalo veriť, že sa upírom môže stať osoba pochovaná bez obradov (napr. nepokrstené dieťa), ak boli obrady vykonané zle, alebo osoba narodená v určitú dobu (napr. na Vianoce). Podľa srbských tradícií sa upírom mohol stať aj živý človek s vrodenými predpokladmi.

 Vzhľad upíra

Upír mal podobu človeka bez kostí alebo aj bez nosa, mohol mať červené oči alebo kovové zuby. Prípadne bolo jeho telo pokryté srsťou (ako u vlkolaka). U východných Slovanov mohol mať zmijí jazyk, mohol byť slepý alebo hluchý. U Bulhara naberal niekedy aj zvieraciu podobu: rysa, vlka, myši, zmije, kozy alebo bieleho koňa. Ak sa stala upírom žena, vynikala nad iné svojou neobyčajnou krásou a výnimočnosťou. Jej tvár bola mŕtvolne bledá, vlasy boli čierne ako havranie krídla, pery červené ako krv a pri pohľade do jej tmavých (alebo červených) očí sme mohli vidieť bábiku. Pre okolitý ľud, bol neodhalený upír postavou záhadnou, ale vďaka svojej charizme a atraktivite veľmi vyhľadávanou osobou. Povestné sú upírove silné sexuálne očakávania, ktoré napĺňali so smrteľnými ľuďmi. (pozri Inkubus a Sukuba)

 Vlastnosti upíra

Upíri sa vo svojich možnostiach silne líšili. Ich pôsobnosť mohla byť obmedzená len na dobu nočnú, kedy strašili svojich blízkych, škodili domácim zvieratám (pili krv). Ráno znovu odchádzali do hrobov, pretože keby ich zasiahol slnečný lúč, rozprskli by sa a zostala by po nich len krvavá škvrna. Ako prvý príchod upíra do dediny cítili psi (začali štekať) a dobytok, ktorý sa začal plašiť. Na druhú stranu v slovanskej mytológii mohol upír uzatvoriť manželstvo s človekom a dokonca mať aj deti.

Životnosť upíra je - nesmrteľnosť. Mohol zhorieť, ale akonáhle sa napil krvi tak mu bolo lepšie. Potrebuje ľudskú krv, nie krv zvierat. Síce sa ňou mohol kŕmiť, ale oslabovalo ho to. V niektorých oblastiach sa upíri neobmedzovali vo svojej pôsobnosti len na nočnú dobu. Verilo sa, že žijú medzi normálnymi ľuďmi (najčastejšie ako obchodníci alebo mäsiari) a do hrobu sa musia uložiť len v určitý deň v roku.

Niekde sa verilo, že vplyvom upírov prichádza hlad, zlé počasie, mor.

 Archeologické doklady viery v upírov

Viera v upírov, tak ako je doložená z písomných prameňov a etnografických pozorovaní, sa osobitným spôsobom prejavuje aj v archeologických nálezoch. Ako obrana proti upírom existovalo veľké množstvo metód, niektoré z nich sú archeologicky doložené. Väčšina z nich mala mŕtvemu fyzicky zabrániť, aby opustil hrob:

  • Mŕtvy bol prebodnutý kolom
  • Telo mŕtveho bolo dodatočne vyhrabané a spálené
  • Mŕtvola sa zabalila do rybárskej siete
  • Mŕtvy bol obrátený na brucho alebo ležal vo ohnutej polohe
  • Mŕtvy bol zavalený kameňmi
  • Mŕtvemu boli zapchaté ústa napr. kameňom, železom, hlinou
  • Telo mŕtveho bolo násilne porušené (odseknutá hlava a pod.)
  • Odseknutá hlava mŕtveho bola uložená do zvláštneho hrobu
  • Do hrobu sa strieľali šípy
  • Na hroboch alebo priamo v nich boli zapaľované ohne
  • Mŕtvemu bol sypaný do úst mak

Niektoré z týchto protiupírskych opatrení boli dokázané napr. na ranom stredovekom pohrebisku v Lahoviciach pri Bratislave, skúmanom v rokoch 1955-1960 archeologičkou Krumphanzlovou. Niekedy je však ťažké od seba odlíšiť protiupírske opatrenia a napr. obzvlášť krutý spôsob popravy alebo posmrtného trestu (o dôsledkoch činnosti vykrádačov hrobov nehovoriac). Každý takýto nález je preto potrebné správe posúdiť so zreteľom na dobové a miestne zvyky (či už pohrebné alebo hrdelno-právne).

 Upíri v histórii

Jeden z najstarších písomných opisov činnosti upíra podáva islandská sága o Erikovi Červenom z 13. storočia, zachycujúcu históriu osídľovania grónska Vikingami (okolo roku 1000). Príbeh epizódy, ktorá sa odohráva počas severskej zimy, rozpráva, ako po náhlej smrti jedného neobľúbeného muža začnú podivne umierať aj ďalší členovia jeho komunity (vrátane Erikoveho syna Thorsteina, ktorý osadenstvo odľahlej usadlosti viedol). Niektorí z mŕtvych (aj už pochovaných) potom sa potom znovu objavujú a snažia sa stretnúť so svojimi blízkymi, čím im spôsobujú smrť. Problémy s (ne)mŕtvymi sa vyrieši až exhumáciou tiel zomrelých a ich opätovným uložením v blízkosti kostola, za sprievodu kresťanských rituálov - s výnimkou tela prvého zosnulého, ktorý je ako upír spálený.

Ďalšie zmienky o upíroch (respektíve o pohanských zvykoch) prinášajú staroruské kresťanské spisy z 11. až 13. storočia.

Najznámejší upír Drakula súvisí so skutočnou historickou osobnosťou krutého kniežaťa Vlada len voľne. Zo skutočných legiend majú k vampírizmu bližšie tie o nemenej známej slovenskej grófke Alžbete Báthoryovej (1560 - 1614) alias Čachtická pani, dokonca je možné, že práve ona inšpirovala Stokerovho Draculu.

V roku 1725 v Rakúsko-Uhorsku zomrel Peter Plogojowitz. Nasledovala séria náhlych úmrtí, ktorá viedla k podozreniu z vampirizmus. Peter bol exhumovaný, prešetrený, zistilo sa, že má príznaky vampirizmu a potom mu bolo prebodnuté srdce kolom a bol spálený. Prípad bol pomerne dobre zdokumentovaný, správa o ňom bola prekladaná a distribuovaná s následnými ďalšími prípadmi. Hystériu ukončila Mária Terézia, keď nechala svojho osobného lekára prípady vyšetriť a po jeho závere že upíri neexistujú vydala zákon zakazujúci otváranie hrobov a zhanobovanie tiel.

 Upír v súčasnej kultúre

Medzi upírmi v rôznych dielach existujú značné rozdiely.

Najčastejšie sa jedná o nemŕtvych, teda nejakým spôsobom oživené ľudské telá. V romantickej literatúre a vo filme sa upírom stane človek len tým, že ho uhryzne iný upír. Premena potom trvá rôzne dlhú dobu. Je len málo podarených premien, pretože mnohí upíri nedokáže prestať cicať a obeť proste zabije. Mnoho upírov nechce premieňať ľudí, ak to nie je nevyhnutne nutné, nechcú im brať ich dušu. V novších dielach môže ale ísť aj o druh démonov (napríklad u Sapkowského), prípadne polodémonov. V niektorých novších dielach sú upíri vlastne len iným živočíšnym druhom, prípadne je ich upírstvo vírusového pôvodu. Príkladom môže byť americká filmová séria Blade alebo ruská sága Nočná hliadka (Sergej Lukjanenko), alebo sú to len prekliati ľudia.

Typickým znakom upírov je pitie alebo sanie krvi pomocou predĺžených očných zubov, ktoré môžu byť duté, potom nimi priamo sajú krv, alebo nimi len prehryznú tepny a krv olizujú. Najčastejšie sa tým živia, a to buď vo fyzickom zmysle (teda využívajú chemické látky v krvi, takí upíri sa môžu živiť aj krvnými konzervami), alebo v zmysle metafyzickom (ide vlastne o vysávanie životnej sily). Niekedy je potrebné aby sa jednalo o krv ľudskú alebo je ľudská krv z nejakého dôvodu lepšia, inokedy je to jedno. Niektorí upíri prijímajú aj ľudskú potravu, alebo ju dokonca ju prijímať musia, rovnako ako ľudia.

Prevažná väčšina upírov je nesmrteľná alebo dlhoveká. Keď nestarnú vôbec, tak ich fyzická podoba ustrnula vo veku v ktorom boli iniciovaní, alebo na prahu dospelosti. Ak starnú, tak niekoľkokrát pomalšie ako človek (Napríklad v knihách od Darren Shan starnú upíri desaťkrát a poloupíri päťkrát pomalšie ako ľudia.)

Ak sa pohybujú v normálnej ľudskej spoločnosti, skrývajú sa a raz za čas sa sťahujú, aby svojou nemennou podobou a zvykmi (spanie vo dne) nevzbudil pozornosť. Ak pri kŕmení zabíjajú, nemávajú pevný domov. Často sú takmer všetci upíri kočovný samotári, ale existuje jedno alebo viac miest, kde žijú pohromade, prípadne sa raz za niekoľko rokov stretávajú.

Ďalšia častá vlastnosť upírov je, že sa neodráža v zrkadle. To môže mať súvislosť s tým, že predtým mala väčšina zrkadiel reflexnej vrstvy na báze striebra (tzv. Benátske zrkadlá). Moderné zrkadlá majú vrstvu z hliníka alebo niklu. Okrem bežných zrkadiel nebolo upíra vidieť v objektíve kamery vo filme Dracula 2000- možno že jej objektív nejaké zrkadlo obsahoval. Tiež sa nedajú vyfotografovať (na celuloidovom filme je roztok halogénidu striebra, ale skoro žiadny autor to nespomína). V knihách Darren Shan je to vysvetlené jednoducho tak, že sa atómy ich tiel pohybujú inak ako u tela ľudského. Iné vysvetlenie hovorí, že upíri vlastne pochádzajú z paralelného sveta nachádzajúceho sa za zrkadlami, a keď sú tu, tak za zrkadlami logicky chýba. Ďalšie vysvetlenie je založené na metafyzičnosti upírov. To, že vidíme upíra, je potom spôsobené nie tým, že by sme ho skutočne videli, pretože upíri nemajú fyzické telo, ale tým, že upír nám vstúpil do mysle a spôsobil, že my sami si jeho obraz premietame. Skutočné veci (svetlo, steny) ním potom prechádzajú, alebo on nimi.

Medzi ich ďalšie vlastnosti patrí zvýšená sila a zlepšené zmysly, predovšetkým schopnosť vidieť v noci. Niekedy upíri lietajú, a to buď levitáciou, alebo v podobe netopiera. Drakula chodil alebo liezol po stenách hlavou nadol alebo priamo po strope. Okrem spomínaného netopiera sa podľa niektorých autorov môžu meniť na hmlu, vlka, hromadu potkanov alebo červov. Upíri majú často hypnotické, telepatické, telekinetické alebo jednoducho magické schopnosti. Môžu ľuďom vstúpiť do snov. Tiež dokážu prechádzať stenami, cestovať priestorom i časom.

Klasickí upír spí cez deň v rakve (niektorí dávajú prednosť výrazu sarkofág). Stokerov Drakula mal v prepravkách (neboli to rakvy) hlinu zo svojej krajiny, a ak by v nich nespal, zomrel by. Výraz "spánok" však väčšinou nie je úplne na mieste, pretože upírom sa nezdajú sny, a keď spia, tak sú úplne mŕtvi. Prebudenie potom býva pomalé, ťažké, a niekedy aj bolestivé. Niektorí upíri však nespia nikdy.

Pitím krvi sa upíri (predovšetkým tí nemŕtvi) rozmnožujú. Podľa rôznych prameňov sa človek zmení na upíra, keď je upír úplne vysaný, keď naopak nie je, alebo keď sám pije krv upíra. V niektorých dielach sa ale upíri rozmnožujú aj bežným pohlavným kopírovaním, a to medzi sebou alebo s ľuďmi - obe varianty sa nevylučujú.

Nový upír je učeník, a ten kto ho zasvätil krvou je jeho majster. Ich vzťah je veľmi obľúbené tému, najmä ak bol upír zasvätený nedobrovoľne. Mnoho takýchto upírov spočiatku odmieta piť ľudskú krv a radšej chcú zomrieť.

Potomok človeka a upíra, nazývaný dhampír, môže mať rôzne kombinácie upírskych schopností a slabostí. Často je napríklad odolný voči slnečnému svetlu (vo svetoch, kde čistej upírov svetlo zabíja) - pre túto vlastnosť sú upíri nazývaní "Denný tvor" (po anglicky Daywalker). Dhampíri sa často stávajú ideálnym typom zabijakov upírov. Medzi bytosťami napoly ľudskej a napoly upír patrí tiež Blade, ktorý svoje schopnosti získal keď jeho matku uhryzol upír krátko pred pôrodom, čím u neho došlo k čiastočnej premene.

Najstarším upírom býva v niektorých dieloch Dracula, inokedy existujú upíri oveľa dlhšie - za najstaršieho potom býva označená Adamova prvá žena Lilit (áno, pred Evou) alebo Kain. Samozrejme, nie vždy je vôbec najstaršie upír známy alebo vymenovaný.

Zatiaľ čo niektoré zdroje miešajú upírov a lykantropov dohromady (ako Stokerov Dracula) alebo považujú lykantropov za upíriu podmnožinu, podľa iných (napr.Underworld: Boj v podsvetí) spolu vedú vojnu.

 

 

Moderný upíri

Viera v upírov sa udržala až do tejto doby. Aj keď v niektorých kultúrach pretrvali pôvodné tradície, viera v upírov u moderných ľudí je skôr ovplyvnená modelom upíra z filmov a literatúry.

V sedemdesiatych rokoch sa po Anglicku šírili správy (dopomohla tomu hlavne miestna tlač), že po cintoríne Highgate sa potuluje upír. K cintorínu sa začali zbiehať desiatky amatérskych lovcov upírov. O prípade bolo napísaných niekoľko kníh, najznámejšia je kniha Seana Manchestera, miestneho muža, ktorý bol medzi prvými, ktorí otvorene hovorili o existencií "upíra z Highgate" a neskôr tvrdil, že vymietol a zničil celé hniezdo upírov.

V modernom Portoriku a Mexiku ľudia veria v "chupacabru", stvorenie, ktoré sa živý mäsom alebo krvou domácich zvierat, vďaka čomu ho niektorí považujú za formu upíra. Najväčšia hystéria okolo chupacabry bola vyvolaná počas ekonomickej a politickej krízy koncom dvadsiateho storočia.

V rokoch 2002 a 2003 sa rozšírila v africkom Malawi hystéria. Davy ukameňovali k smrti jedného človeka a zaútočili na najmenej štyroch ďalších, vrátane guvernéra Erica Chiwayu, pretože verili, že vláda spolupracuje s upírmi.

V Rumunsku vo februári 2004, skupina príbuzných Toma Petreho v domnení, že sa zmení na upíra, vykopala jeho mŕtvolu, vytrhla mu srdce, spálila ho a popol zmiešala s vodou, aby ho mohla vypiť.

V januári 2005 sa šírili chýry o útočníkovi z Birminghamu, ktorý kúsal svoje obete do krku. Tieto správy však polícia vyvrátila a tak je tento prípad zrejme iba vymyslený.

V marci 2007, samozvaní lovci upírov vtrhli do hrobky Slobodana Miloševiča, bývalého prezidenta Srbska a Juhoslávie, a prepichli jeho telo naskrz cez srdce. Aj keď skupina tvrdila, že chceli zabrániť tomu, aby sa Miloševič vrátil ako upír, nie je isté, či tomu naozaj verili alebo bol čin jednoducho politicky motivovaný.

Vyskytlo sa aj niekoľko vrážd, kedy vrahovia vykonávali vampirické rituály na telách obetí. Sérioví vrahovia Peter Kurten a Richard Trenton Chase boli obaja médiami nazvaní upírmi. Podobný bol aj prípad vraždy z roku 1932 v Štokholme, ktorá však doteraz nebola objasnená.

 Fascinácia krvou

Fascinácia krvou nie je podľa môjho názoru iba vlastnosťou psychicky narušených jedincov", hovorí doktor George. "Skôr by som sa prikláňal k názoru, že takíto ľudia existovali odjakživa a že krv ľudí priťahuje. Myslím, že je to preto, lebo pohľad na krv jednoducho vzrušuje. Prečo by sa inak doprava spomalila a autá zastavovali na mieste, kde sa stala nehoda? Ľudia v tejto situácii zakaždým spomalia a hľadajú krvavé kaluže, pretože túžia vidieť ľudskú krv. Táto orientácia na krv je možno naprogramovaná vo vnútri každého človeka. Počas vývoja ľudského druhu v prostredí v ktorom sa človek vyvíjal, znamenala predsa preliata krv vždy nejaké nebezpečenstvo a hrozbu."

" Zároveň treba povedať, že jednou z ľudských vlastností je schopnosť transformovať jeden druh vzrušenia na druhý", pokračuje ďalej americký psychiater. "Napríklad pri sledovaní horroru sme vzrušení, stresovaní situáciami, do ktorých sme sami seba dobrovoľne vtiahli. Desia nás strašidlá a množstvo krvi. Vyvoláva to v nás rôzne emócie. Samozrejme iná časť nášho mozgu bdie a vníma, že sme v bezpečí kina. Takže vieme transformovať vzrušenie z hrôzy na radostné vzrušenie, že zažívame príjemný večer v kine. Aj keď by bolo iste pohodlné dištancovať sa od akéhokoľvek druhu vampirizmu a túžby po krvi, predsa by to len nebolo celkom úprimné. Možno každý z nás je tak trochu upírom.
"

ARCHETYP FOLKLÓRNEHO UPÍRA

Podľa tradičného podania sa výzor upírov podobá pohľadu na mŕtvolu čerstvo vykopaných mŕtvol zo zeme, oblečených do rubáša. Upír podľa folklóru nebol bledý a väčšina rozprávaní hovorí o typickom rumelkovom zafarbení pokožky. Na rozdiel od vyziabnutého zjavu, ktorá majú upíri vo filmoch, má podľa dobových záznamov upír väčšinou odutú podobu. Všetky ďalšie atribúty sú spoločné pre folklórny, ako aj románový typ vampíra: okrem iného ide o príšerných zápach, či zatuchnutý dych, dlhé nechty i vlasy, ostré zuby a napokon oči žiariace nadprirodzeným, často červeným svetlom.

Druhým typom upíra s ktorými sa stretávame v tradičnom podaní, je vampír s vlastnosťami prízraku, ktorý sa údajne priživuje na živých ľuďoch v noci, keď spia. Ak sa tento prízrak objaví, bývajú jeho rysy obetiam, na ktoré zaútočí obvykle dobre známe - poznávajú v ňom niektorých zomrelých ľudí zo susedstva. Často je tento upír popísaný ako tmavá silueta, ktorej črty tváre vystúpia iba na okamih a to tesne predtým, ako sa vrhá na svoju obeť. Iné výpovede zase hovoria, že vampír napriek svojej transparentnosti bol rozpoznaný okamžite, akonáhle vstúpil v noci do miestnosti. Pokiaľ si teda na základe nášho doterajšieho rozprávania rozdelíme typologicky upírov na dve skupiny - na fyzických a prízračných, musíme porovnať ich vlastnosti nielen z hľadiska ich charakteristiky, ale predovšetkým z kultúrneho zázemia folklóru, ktorý im dal vzniknúť. V tejto súvislosti budeme hovoriť o tzv. primárnych schopnostiach, t.j. prostriedkoch, ktorými si vampíri zaisťujú svoju potravu a schopnostiach sekundárnych, t.j. iných vlastnostiach napomáhajúcich prežitie vynímajúc schopnosť získania potravy. Zatiaľčo v primárnych vlastnostiach nachádzame v tradícii rozmanitých kultúr takmer identické zhody, v sekundárnych existujú často diametrálne odlišné rozdiely v závislosti od kultúrnych podmienok formujúcich tradíciu Primárne vlastnosti fyzického upíra sú prakticky v mytológii všetkých krajín sveta rovnaké - ide o vysávanie krvi z tiel žijúcich bytostí a veľká sila, proti ktorej sa obeť nedokáže brániť. Sekundárne vlastnosti fyzického upíra, ako sme už spomenuli, sa rôznia. Ako extrémny prípad možno podľa tradície uviesť údajnú schopnosť sexuálneho styku, či schopnosť žiť do istej miery opäť život smrteľníka.

Primárne schopnosti prízračného upíra nie sú také prepracované, ale v podstate ide o schopnosť odčerpávať životnú silu zo živých bytostí prostredníctvom psychickej energie a paralyzovať svoje obete. V sekundárnych vlastnostiach ide o schopnosť meniť svoju podobu, vznášať sa, lietať, či prechádzať cez steny a materiálne predmety.

ANTIVAMPIRICKÉ PRAKTIKY V MINULOSTI

Z folkloristického a tradičného hľadiska je zaujímavé pripomenúť do akej miery viera upírov v minulosti iniciovala celý rad, často veľmi dôvtipných a zložitých praktík, ktoré mali zabrániť ich činnosti. V tejto súvislosti akiste všetci dobre poznáme onú postavu lovca upírov z horrorových filmov a literatúry. Na všetko odhodlaný muž vyzbrojený krucifixom, zahroteným osikovým, či hlohovým kolom, nádobou zo svätenou vodou, či prípadne kúskom hostie vstupuje na starý cintorín, či do upírovho hradného brlohu, aby vybojoval zápas s nemŕtvym sužujúcim široké okolie. Ruky, ktorých prsty kŕčovite zvierajú zmienené pomôcky sa často trasú a "výraz v tvári ich majiteľa prezrádza všetko, len nie sebavedomie ", ako výstižne napísal jeden zo znalcov.

Pre túto chvíľu je potrebné poopraviť populárnu predstavu v tom, že jediný brloh, ktorý lovci navštevoval bol iba cintorín, a to za denného svetla v čo najväčšom počte zúčastnených a jediní nepriatelia, ktorým sa museli postaviť, boli iba nehybné telá, ktorým sa však vôbec nechcelo ožiť, zato vykazovali "obvyklé príznaky upírskeho stavu".

Tieto telá však rozhodne nepatrili nemŕtvym a pri ich hodnotení v historických správach by sme mali mať na pamäti, že ich autormi boli ľudia, ktorí o nich nemohli vedieť viac vzhľadom na úroveň súdobej medicíny /čo však z druhej strany neznamená, že budeme podceňovať ich úsudok a pozorovacie schopnosti/.

V boji proti upírom bol za najúčinnejší prostriedok považovaný naostrený drevený kôl, ktorý bolo potrebné prehnať srdcom nemŕtveho tela /niekedy sa používala ako alternatíva aj technika priameho vyňatia srdca/ Podľa názoru profesora Raymonda T. McNallyho viera v účinnosť tejto praktiky nevyplývala iba z kola samého, ale aj s predstavy, že prerazením dreva cez telo upíra a dno rakvy bola oživená mŕtvola spojená so zemou, čím bol navodený jej rozklad v zmysle biblického "Pulvis es et in pulverem reverteris" /Prach si a na prach sa obrátiš./

Pokiaľ však v minulosti verili, iba v to, že kôl mal pridržať nemŕtveho na mieste, bez toho, aby ho definitívne zabil, prevádzala sa ďalej dekapitácia, t.j. odseknutie hlavy a jej položenie k nohám mŕtvoly. Táto praktika však nebola konečným zúčtovaním s domnelým netvorom. Podľa vtedajšej predstavy nebolo odseknutie hlavy totožné s nutným zničením vedomia v tejto hlave prebývajúcom. Odseknutie hlavy a jej odloženie bolo teda považované maximálne za prekážku, ktorá má pozdržať upírove znovuoživenie. Preto boli bezhlavé telá ďalej spaľované a zvyšky vysypané do rieky, či rozptýlené na veľkej ploche.

V boji s nemŕtvymi boli ďalej odporúčané posvätené strieborné guľky do strelnej zbrane, vkladanie svätých predmetov, ako je krížik, alebo svätý obrázok, do rakvy, aby sa zabránilo vstupu zlého ducha do mŕtveho tela, či pochovávanie s neobvyklými predmetmi napchatými do ústnej dutiny počínajúc strukmi cesnaku a vajcom končiac.

Upíri boli známi svojim prenikavým zápachom . Keďže sa vo folklóre rovný s rovným neznesie, per analogiam prišli ľudia v minulosti k záveru, že ak upír silne zapácha, bude ho možné odohnať cesnakom, či zápachom horiacej síry. Na miestach, kde existovali obavy z upírov viseli cesnakové vence na oknách a nad dverami. Upíri mali osté nechty a zuby, preto ich odrázali ostré predmety ako ostne, nože, či šípová ruža s tŕnistou stonkou. Zvláštne vyjadrenie našli tieto predstavy vo vyšívaní ľudových krojov - každý otvor na šatstve musel byť olemovaný ružami, ktoré majú tŕne

.K prostriedkom odvedenia pozornosti nemŕtveho patrilo natiahnutie sieťoviny na okenné otvory a rozsypaniu maku na pozemku v okolí domu, Keďže sa verilo, že upír neprejde sieťou, bez toho, aby rozmotal každý jej uzol, či nespočítal každé jednotlivé zrnko. Zvláštny dôraz kladie tradícia na použitie zrkadiel, ktoré sú pri niektorých magických rituáloch používané k odrazeniu zla späť do jeho zdroja. O schopnosti odhaliť upíra, ktorý sa neodráža v zrkadle sme sa zmienili už predtým.

TYPOLÓGIA VAMPIRIZMU

Pre naše ďalšie úvahy bude nevyhnutné, aby sme opustili folklórne poznatky a prerozdelili doterajšiu klasifikáciu upírov na štyri základné skupiny:

1./ Nesmrteľní fyzickí upíri - ide o archetyp vampíra s akým sa stretávame v horrorovom žánri od doby vydania Stokerovho "Draculu" . Keďže ide najmenej pravdepodobný druh, naviac dostatočne známy z filmu, či strašidelnej literatúry, nebudeme ho ďalej spomínať.

2./ Smrteľní fyzickí upíri - teda jedinci, ktorí pociťujú nutkanie konzumácie krvi. Paleta motívov je rôzna: od kultúre-historických zvláštností, prejavujúcich sa vo viere v silu krvi, obzvlášť zo zabitého nepriateľa až po psychopatologické diagnózy typu Renfieldovho syndrómu.

3./ Nevedomí energetickí upíri - teda jedinci, ktorí sa nezámerne priživujú na psychickej energii iných ľudí. Obvykle bývajú starší ako ich hostitelia, prípadne trpia chorobou. Z tohoto dôvodu, ich telo lačné po životnej energii, ktorej si nedokáže vyprodukovať dostatok parazituje na aure mladších jedincov.

4./ Vedomí energetickí upíri - jedinci, ktorí cielene odčerpávajú psychickú energiu iným ľudom, neskôr prejdú k astrálnej sebaprojekcii a priživujú sa na energii spiacich obetí.

Napriek tomu majú k nesmrteľnosti ďaleko, keďže umierajú ako obyčajní ľudia. Vo veľmi zriedkavých prípadoch sú však zložky ich vedomia po smrti pripútané entitami, ktoré musia pokračovať vo svojom spôsobe výživy a absorbovanú psychickú energiu používajú k tomu, aby od rozpadu uchránili svoje astrálne telá.

Pri našom ďalšom rozprávaní sa budeme ďalej zaoberať takmer výlučne problematikou posledných dvoch typov vampirizmu. Dôvody sú zrejmé : zatiaľ čo o prvých dvoch skupinách existuje množstvo literatúry akademického, okultného, či folkloristického zamerania, v prípade energetického vampirizmu je informovanosť minimálna, čo zaráža o to viac, ak doceníme množstvo prípadov, kedy k tomuto fenoménu dochádza.

ENERGETICKÝ VAMPIRIZMUS

Energetickým upírom budeme rozumieť tvora v ľudskej, alebo prízračnej podobe, ktorý sa živí psychickou energiou. Dnes sa už bezpochyby vie, že každá živá bytosť generuje vlastnú psychickú energiu. Týka sa to dokonca aj rastlín, ktoré majú vlastné energetické polia. Tento fenomén sa často označuje ako aura, či bioplazma, čo je synonimický termín pre pole špecifického druhu vytvorené emisiou častíc, pričom táto emisia súvisí s transformáciou elektromagnetických vĺn v bunkách živej hmoty. Táto bioplazma je zrejem prejavom interakcií doposiaľ neznámych foriem energie: je to skôr plyn, ale existujú aj väzby na voľné častice, prenáša sa a viaže na rôzne predmety, ktoré potom získavajú nové vlastnosti.

Položme si však otázku: Keď si živé organizmy vytvárajú vlastné biopole, prečo existujú energetickí upíri ? Príkladom jednej z možných odpovedí sú starší, či chorí jedinci, ktorí nie sú schopní vytvárať psychickú energiu v dostatočnom množstve a preto nevedomky čerpajú túto energiu z iných. Táto situácia môže vyústiť aj do prípadov, kedy existuje pre vysávanie energie vedomý motív a tak sa z nezámerných energetických upírov stávajú zámerní.

Útok energetického vampíra je častejší ako si myslíme a jeho priebeh môže mnohým pripadať ako krajne nepríjemná, ale predsa známa skúsenosť. K ataku dochádza najčastejšie v polovici noci, prípadne počas uspávania, kedy bezdôvodne prepadne človeka intenzívny pocit hrôzy. Obeť, ktorá sa môže iba ťažko alebo vôbec pohnúť, pozoruje, že je niečo v dovtedy prázdnej miestnosti, alebo sa k nej niečo blíži. V niekoľkých okamihoch po prebudení sa táto entita prejaví ako viditeľná temná silueta /niekedy so žiariacimi očami/, alebo je takto danou osobou v mysli vnímaná. Vo chvíli, kedy sa obeť dostáva do tesného kontaktu s útočníkom, začne pociťovať tlak vyvíjaný v hrudníkovej oblasti.

Pocit ťažoby na hrudníku nesúvisí so spôsobom kontaktu, alebo azda pomyselnou váhou upíra. Ide zrejme o sprievodný symptóm vysávania energie zo srdcovej čakry. Prečo by mal upír odčerpávať energiu práve z tohoto centra nie je zatiaľ jasné. Jedna hypotéza hovorí o tom, že narušenie energetických pomerov v srdcovej čakre vyvoláva intenzívny pocit úzkosti. Podľa inej domnienky má úzkosť spontánne pociťovaná počas útoku spätnú väzbu práve na srdcovú čakru, ktorú robí prístupnejšou pre konanie upíra.

Temná entita môže na seba zobrať symbolickú podobu, prípadne môže byť obklopená farebným, najčastejšie purpurovým svetlom. V niektorých prípadoch boli popísané aj audiovizuálne zmeny, kedy obete vypovedali o slabej ozvene pripomínajúce vzdialené hlasy, výkriky, alebo zvuk vetra ako v dlhom tuneli v čom tento zážitok čiastočne pripomína fenomén OBE, čiže vymiestnenia z tela /out-of-body-experience/.

CHARAKTER NOČNÉHO ATAKU

K podstate tohto fenoménu treba povedať, že za nočný útok je zodpovedný energetický upír v podobe bioplazmatického útvaru. Vampír si vyberie, často náhodne, svoju obeť ku ktorej sa snaží priblížiť. V závislosti od toho, do akej miery je obeť senzibilná a s akou rýchlosťou sa upír približuje, môže prebúdzajúca sa obeť uvidieť upíra v záhlaví svojho lôžka alebo pozorovať, ako sa zdiaľky približuje. Individuálna senzibilita obete rozhoduje o tom, kedy sa prebudí na základe pocitu, že "niečo nie je v poriadku".

Vo chvíli, kedy po prerušení spánku obeť plne nadobudne vedomie, rozhoduje ďalej senzibilita o charaktere nočného zážitku - predovšetkým do akej miery dokáže energetického upíra "vidieť" či "počuť" - a intenzite prežívanej hrôzy. V tomto prípade platí pravidlo, že osoby, ktorí vidia upíra najzreteľnejšie, sú zároveň aj tými, ktorí pociťujú najväčšiu hrôzu predtým ako sa objaví.Čo sa týka pocitu paralýzy, ten môže prichádzať subjektívne s intenzívnym pocitom strachu, alebo je pravidelnou súčasťou útočnej stratégie upíra.

Nasleduje samotný proces nasávania, pričom musí dôjsť k energetickému na auru obete, ktorej okraje siahajú niekoľko centimetrov, až decimetrov od povrchu tela. Z tohoto dôvodu sa môže upír vznášať tesne nad svojou obeťou, teda "priľahnúť ju" /stav, ktorý tradícia podáva ako "gniavenie mory"/, prípadne stáť vedľa nej a energetický kontakt bude tak aj na diaľku nadviazaný.

Útok pokračuje vlastným prenosom energie. Mechanizmus tohto procesu môže byť aktívny, t.j. usmerňovaný upírom alebo spontánny, na princípe energetickej "osmózy", kedy energia z aury obete, ktorá ho má nadbytok odteká do upíra, ktorý jej má nedostatok. Akonáhle sa energetická hladina vyrovná, upír prerušuje kontakt a vzdiali sa. Obeť spravidla okamžite zaspí k čomu dopomáha aj čiastočná strata energie, ktorú práve
prekonala.

CHARAKTER DENNÉHO ÚTOKU

K útokom tohoto rázu nedochádza v bioplazmatickej podobe a upír musí mať fyzické telo. Ako sme už spomínali jedná sa o ľudí, ktorí nevedomky - z dôvodu príliš vysokého veku, alebo choroby - odsávajú energiu z aury iných ľudí, práve tak ako aj jedinci, ktorú túto činnosť vykonávajú zámerne. Väčšina z nás dôverne pozná pocit, že po stretnutí s niektorými ľuďmi máme pocit, že z nás odčerpali všetku energiu a v tomto zmysle sa niekedy , bez toho, aby sme docenili plný význam tohto výroku, aj vyjadrujeme.

Naproti horrorovej atmosfére nočného útoku, býva denný útok málokedy spozorovaný, keďže typické fenomény nočného zážitku chýbajú. Vyčerpanosť a náhly pocit únavy po stretnutí s takýmto človekom sú však znakom naozaj markantným. Samotný mechanizmus odsávania energie môže prebiehať trojakým spôsobom a to formou dotyku, tesného priblíženia a vizuálnym kontaktom .

V prvom prípade je prenos energie umožnený fyzickým kontaktom s obeťou, napr. prostredníctvom objatia, či podania ruky. Ak si upír neuvedomuje svoje konanie odčerpá časť energie osmózou, pokiaľ si ho uvedomuje, používa riadený mechanizmus nasávania.Pri tesnom priblížení vymršťuje aura upíra do svojho okolia akoby úponky podobné vystierajúcim sa ramenám chobotnice. Prostredníctvom týchto úponkov sa napája na auru obete vo svojom okolí.

Najvyspelejší typ energetického vampirizmu je prevádzaný prostredníctvom kontaktu pohľadom, známeho v minulosti ako "urieknutie". Upír vysiela energetické úponky do svojho okolia prostrednícvom očnej emanácie a môže sa napojiť na auru kohokoľvek, kto sa nachádza v dosahu jeho zraku.

Existujú teda naozaj upíri ? Ako sme zistili, nie je to až taká ľahká otázka. Tradícia o existencii týchto pochmúrnych tvorov noci prežívala po celé stáročia, aby strašila aj vo veku internetu, jadrových technológií a klonovania, a to rovnako účinne ako v minulosti. Vytvorili túto tradíciu iba ľudia, ktorí sa potrebovali vysporiadať s vlastným strachom alebo naozaj chránili štastnejšie momenty svojho života pred útokmi stelesneného Zla ?

Dr. Miloš Jesenský

 

 

zdroj:

-http://www.upirry.estranky.cz/clanky/www.upirry8.estranky.cz

-www.wikipedia.sk 

A čo vy? veríte že upíri existujú? ... máte nejaký osobný zážitok? vyjadrite svoj názor formou komentára.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.